Ich práca pre pacienta a jeho život po hospitalizácii je kľúčová. Pomáhajú osamoteným pacientom i rodinám, dokážu podporiť aj poradiť, orientujú sa v oblasti ochrany práv, komunikujú s úradmi, políciou, rodinou aj príbuznými. Vďaka nim sa zdanlivo neriešiteľné situácie darí vyriešiť. O tom, čo všetko má sociálny pracovník v nemocnici na starosti a aké prípady riešia, hovorí vedúca Referátu sociálnej práce Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove Mgr. Mária Moravcová.
Úloha sociálneho pracovníka v nemocnici je kľúčová. Sociálny pracovník sa zameriava na sociálnu situáciu pacienta, ktorá často priamo ovplyvňuje priebeh liečby a rekonvalescencie. „Našou hlavnou úlohou je súčinnosť pri riešení sociálnej situácie pacienta, sociálne poradenstvo a podpora, ochrana práv pacienta a prevencia sociálno-patologických javov,“ hovorí Mgr. Mária Moravcová. Sociálny pracovník pomáha pacientom a ich rodinám, ktorí po prepustení z nemocnice potrebujú ďalšiu pomoc. „Ide najmä o zabezpečenie opatrovateľskej služby, ak sa pacient nedokáže postarať o seba sám a rodina mu nemôže pomôcť, vtedy vybavujeme žiadosť o opatrovateľskú službu. Ak pacient potrebuje dlhodobú celodennú starostlivosť, pomáhame s podaním žiadosti o umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb. Spolupracujeme s úradmi práce, mestskými úradmi a ďalšími organizáciami, aby sme zabezpečili kontinuitu starostlivosti aj po prepustení z nemocnice,“ vysvetľuje skúsená odborníčka s tým, že mnohí pacienti o ich pôsobení v nemocnici ani nevedia, ich pomoc si však veľmi pochvaľujú. Ročne referát sociálnej práce vybaví približne 800 prípadov, niektoré riešia dlhodobo a opakovane.
Pacienti a ich rodiny sa často v nemocnici ocitnú v nečakaných a ťažkých situáciách. Práve tu je nezastupiteľná úloha sociálneho pracovníka, ktorý poskytuje informácie o možnostiach riešenia sociálnej situácie pacienta, pomáha pacientom a rodinám vyrovnať sa s novou situáciou, zvládať stres a emócie spojené s chorobou. „Dôležité je zapojiť práve rodinu do procesu starostlivosti a poskytnúť jej potrebné informácie, aby bola pripravená na nové výzvy, zmenu životnej situácie,“ hovorí Mgr. Moravcová. V súčasnosti je častým problémom aj osamelosť pacientov, ktorí sú opustení a nemá im kto v ťažkej životnej situácii pomôcť. Vtedy sociálni pracovníci hľadajú cestu z krízovej situácie, snažia sa nadviazať kontakt s príbuznými a sú nápomocní pri riešení následnej sociálnej starostlivosti o pacienta po ukončení hospitalizácie ako je opatrovateľská starostlivosť, umiestnenie v zariadení sociálnych služieb a iné. Sociálny pracovník má povinnosť chrániť práva pacienta, musia si však poradiť s takými, ktorí majú problémy s drogami, alkoholom alebo inými závislosťami, chýba im zázemie, doklady, základy hygieny a pod.
„Podstatnou zložkou našej práce je komunikácia s viacerými kľúčovými orgánmi a inštitúciami, aby sme pacientovu situáciu mohli efektívne vyriešiť. S úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny vybavujeme dávky v hmotnej núdzi, posúdenie odkázanosti. S mestskými úradmi komunikujeme ohľadne overenia trvalého pobytu či iných informácií, vyššie územné celky zase riešia umiestnenie do domova sociálnych služieb alebo špecializovaného zariadenia. S políciou riešime vybavovanie dokladov,“ hovorí vedúca referátu sociálnej práce prešovskej nemocnice. Cieľom sociálneho pracovníka je koordinovať všetku túto komunikáciu, aby sa čo najefektívnejšie vyriešila sociálna situácia pacienta a zabezpečila sa jeho stabilita a pohoda po prepustení z nemocnice.
„Každý prípad v sociálnej práci je jedinečný a náročný, ale niektoré sa dajú považovať za extrémne zložité. Ide o situácie, kde sa prelína viacero závažných problémov naraz, čo si vyžaduje mimoriadne úsilie a spoluprácu s mnohými inštitúciami. Väčšinou ide o pacientov – cudzincov alebo bez domova s nízkym príjmom alebo dokonca bez príjmu,“ hovorí Mgr. Moravcová o skúsenostiach z praxe. Spomína prípad pacienta, ktorý bol hospitalizovaný s rozsiahlymi omrzlinami, mal aj ďalšie zranenia, bol podvyživený, s psychickými problémami. „Mal nulový príjem, čo znamenalo nemožnosť zaplatiť si lieky, jedlo a základné potreby. Pacient nemal ani domov, čo znamenalo, že po prepustení z nemocnice nemal kam ísť. Chýbali mu doklady, čo znemožňovalo akúkoľvek komunikáciu s úradmi a sťažovalo hľadanie rodiny. Aj túto situáciu sa nám podarilo zvládnuť,“ hovorí vedúca referátu sociálnej práce.
Asi najťažšou časťou agendy sociálnych pracovníkov je riešenie problémov maloletých detí. Tých riešia v prešovskej nemocnici ročne približne 200. „Ide o riešenie prípadov, kedy boli zistené nedostatky v riadnej starostlivosti rodičov o dieťa, ak deti majú nejaké telesné alebo duševné zdravotné znevýhodnenie, prípady, kedy matky opustili svoje dieťa hneď po narodení, prípady, keď sa matka zriekne svojho dieťaťa, pôrod maloletej pacientky, nájdené deti v hniezde záchrany a deti z utajeného pôrodu,“ opisuje Mgr. Moravcová, čo všetko život prináša.
Pri zisteniach zanedbávania, prípadoch rôznych intoxikácií maloletých a mladistvých sa tieto odstupujú odboru kriminálnej polície. „V prípade, že sa dieťa zo zdravotných alebo iných dôvodov nemôže vrátiť domov, v spolupráci s príslušnými oddeleniami štátnej správy zabezpečujeme umiestnenie detí v centre pre deti a rodiny alebo v profesionálnej rodine,“ opisuje súčasť práce Mgr. Moravcová. Maloleté dieťa, ktorého sa matka po narodení právne zriekne, je následne ponúknuté na adopciu, alebo ide do pestúnskej starostlivosti. Takýto postup je aj pri deťoch z utajeného pôrodu aj pri deťoch nájdených v hniezde záchrany.
Aj vyššie uvedené skúsenosti hovoria o tom, že hoci sú sociálni pracovníci na prvý pohľad v nemocnici neznámi, ich práca je nesmierne dôležitá a nezastupiteľná. „Pretože je naša práca psychicky náročná, sociálni pracovníci musia byť empatickí, musia sa vedieť odosobniť, aby mohli zvládať každodenné náročné situácie,“ dodáva na záver vedúca referátu sociálnej práce.
