Všetko má svoj začiatok a koniec. Život sa začína prvým nádychom a končí posledným vydýchnutím. Lekári a zdravotné sestry sú často prvými svedkami jedného aj druhého. So smrťou sa azda najčastejšie stretávajú zdravotníci na oddelení klinickej onkológie a oddelení dlhodobo chorých. O skúsenostiach z odbornej praxe, ale aj o tom, ako zdravotníci prežívajú smrť pacientov sme sa rozprávali s primárkou oddelenia klinickej onkológie MUDr. Martinou Džuppovou, primárkou oddelenia dlhodobo chorých MUDr. Mamrákovou Miroslavou a vedúcou sestrou oddelenia dlhodobo chorých Mgr. Veronikou Cvirovou.
Mgr. Veronika Cvirová, vedúca sestra odd. dlhodobo chorých: „Musím povedať, že téma umierania je pre nás stále TABU. Či už v domácom prostredí, alebo v nemocnici, stále nás desí priamy kontakt so smrťou nášho blízkeho. Na našom oddelení dlhodobo chorých zomrelo v roku 2025 185 nevyliečiteľne chorých pacientov z 1453 hospitalizovaných za toto obdobie.“
MUDr. Miroslava Mamráková, primárka odd. dlhodobo chorých: „Smrť nechceme vidieť, ťažko sa o nej hovorí a postupne sme ju vytesnili z bežného života. Keď potom prichádza u hospitalizovaného blízkeho, príbuzní bývajú zaskočení a často majú nereálne očakávania – že sa ešte dá všetko zvrátiť, že medicína musí mať ďalšie riešenie. „
MUDr. Martina Džuppová, primárka odd. klinickej onkológie: „U pacientov v terminálnom štádiu onkologického ochorenia sa snažíme, aby im bolo umožnené prežiť posledné chvíle života so svojimi blízkymi. Pre hospitalizovaných pacientov naše oddelenie nie je len miestom liečby. Zdravotnícky personál im pomáha prežiť posledné chvíle v čo najväčšej kvalite. Snažíme sa o vytvorenie prostredia, ktoré umožní blízkosť príbuzných, sme pri pacientoch do konca ich chvíľ. Niektorí odídu v spánku, iní len zatvoria oči. V týchto chvíľach sme nielen zdravotníkmi, ale často krát aj spovedníkmi, pomocníkmi, priateľmi. Umieranie v nemocnici je sprevádzané neuveriteľnou mierou ľudskosti a pochopenia. Práve v takých chvíľach si uvedomujeme, že byť zdravotníkom je nielen práca, ale predovšetkým poslanie.“
Existujú príznaky, podľa ktorých možno rozpoznať, že sa život blíži ku koncu?
MUDr. Miroslava Mamráková, primárka odd. dlhodobo chorých: „Väčšinou áno, hoci nikto nevie povedať presný deň ani hodinu. Človek postupne prestáva jesť a piť, viac spí, mení sa dýchanie, môže byť niekedy zmätený. Rodinu tieto zmeny často vyľakajú, no sú prirodzenou súčasťou odchádzania. Keď vidíme, že sa stav výrazne zhoršuje, voláme príbuzným, aby mali možnosť prísť a pripraviť sa.“
MUDr. Martina Džuppová, primárka odd. klinickej onkológie: „U pacientov bývajú prítomné fyzické a psychické znaky, ktoré nám môžu napovedať, že pacient čoskoro zomrie. Byť v prítomnosti zomierajúcich je pre nás aj veľkým darom, prežívame blízkosť, spolupatričnosť, absolútnu pravdu, uvedomujeme si veci, na ktoré v bežnom, starosťami naplnenom svete nemyslíme.“
Mgr. Veronika Cvirová, vedúca sestra odd. dlhodobo chorých: „Lekári okrem svojich skúseností s umierajúcim pacientom využívajú samozrejme aj výsledky vyšetrení a sledujú vývoj ochorenia. Zároveň platí, že človek, ktorý zomiera, nemusí nevyhnutne trpieť. Vhodná paliatívna starostlivosť dokáže zmierniť bolesť, dýchavičnosť, úzkosť a ďalšie nepríjemné príznaky.“
Ako viete pomôcť ľuďom na sklonku ich života?
MUDr. Miroslava Mamráková, primárka odd. dlhodobo chorých: „Paliatívny prístup neznamená, že pacientovi už „nič nedávame“ – znamená, že meníme cieľ liečby. Namiesto zbytočných vyšetrení a zákrokov, ktoré už nemôžu chorobu zvrátiť, ale naopak spôsobujú ďalšie utrpenie, hadičky a prístroje bez nádeje na zlepšenie, sa sústredíme na človeka: aby ho nebolelo, aby sa mu dobre dýchalo, aby nemal nevoľnosť, úzkosť ani nepokoj. Na to máme mnohé účinné lieky vrátane opiátov, ktorých sa netreba báť – v správnych dávkach umieranie neurýchľujú, len pacienta zbavujú utrpenia. Starostlivosť je ušitá na mieru každému pacientovi a denne ju prispôsobujeme tomu, čo práve potrebuje. Nikto nemusí v závere života neznesiteľne trpieť.“
Mgr. Veronika Cvirová, vedúca sestra odd. dlhodobo chorých: „Už to, že pacient zomiera v nemocnici a nie doma, je pre príbuzných mnohokrát uľahčením. Je ťažké, zmieriť sa s tým, že môj otec, mamka, brat, sestra, či dlhoročný partner zomiera a ešte sa musieť na to pozerať doma a nemôcť nič urobiť mnohí z nás nezvládnu. Umieranie neprebieha ako v americkom filme. Umierajúceho môžu, ale často nedržia príbuzní za ruku a on nevyslovuje svoje posledné prianie. Niekedy to príde v tichosti, inokedy to vie byť veľmi dramatické.“
MUDr. Martina Džuppová, primárka odd. klinickej onkológie: „Ak je to možné, snažíme sa, aby zomierajúci mohli prežiť posledné chvíle svojho života v domácom prostredí spolu so svojimi príbuznými, či už v spolupráci s mobilnými hospicmi alebo ADOS. Aj v prípade hospitalizovaného pacienta sa snažíme umožniť príbuzným byť v čo najväčšej miere pri lôžku zomierajúceho, samozrejmosťou je duchovná služba nemocničných kňazov, podľa priania pacienta. Úlohou zdravotníka je poskytnúť pacientovi v terminálnom štádiu onkologického ochorenia maximálnu úľavu farmakologicky, ale aj ľudskú blízkosť a spolupatričnosť. Naozaj nikto nechce zomrieť sám a opustený. A áno, občas máme aj pacientov, ktorí nemajú nikoho, ale vtedy majú nás, zdravotnícky personál. Snažíme sa vynahradiť blízkosť príbuzných v maximálnej možnej miere.“
Stretávate sa s tým, že pacienti prostredníctvom vás ešte chcú zanechať blízkym nejaký odkaz alebo splniť nejaké prianie?
MUDr. Martina Džuppová, primárka odd. klinickej onkológie: „Onkologickí pacienti získavajú vzácny čas, kedy sa nachádzajú v „pravde“. Uvedomenie obmedzeného času na tomto svete pomáha vyriešiť nevyriešené a dopovedať nezodpovedané. Práve preto sa nestretávame často s poslednými želaniami a nemusíme odovzdávať odkazy.“
Kde končí život z medicínskeho hľadiska?
Mgr. Veronika Cvirová, vedúca sestra odd. dlhodobo chorých: „Ak nemocničný personál spozoruje u pacienta zástavu dýchania, ihneď privolá lekára, ktorý rozhodne, či bude pacient resuscitovaný, alebo po dôkladnom vyšetrení vyhlási pacienta za mŕtveho, teda konštatuje „EXITUS LETALIS“ (z latinčiny: smrteľný koniec ochorenia). Určí čas smrti, oznámi túto skutočnosť najbližšej rodine pacienta a personál zaháji starostlivosť o telo pacienta.
Je nevyhnutné, aby táto starostlivosť prebehla dôstojne, s úctou a podľa pracovného postupu vydaného našou nemocnicou. Ak má službukonajúci personál rovnako nastavené hodnoty a chce, vykoná aj rituál otvorenia okna, pre odchod duše nebohého, zapáli sviečku, či prednesie krátku modlitbu.“
Príbuzní sa samozrejme aj v tomto okamihu môžu prísť so svojim blízkym rozlúčiť. Nebohý ostáva ešte 2 hodiny na svojom lôžku a po uplynutí tejto doby je telo sanitkou prevezené na pracovisko patológie aj s príslušnou dokumentáciou.“
Sú ročné obdobia, kedy evidujete viac zomierajúcich?
Mgr. Veronika Cvirová, vedúca sestra odd. dlhodobo chorých: „Ľudia štatisticky zomierajú častejšie v zime než v lete, najmä v krajinách s miernym podnebím, ako je Slovensko. Tento jav je známy ako zimná nadúmrtnosť. Neznamená to, že zima sama osebe spôsobuje každé úmrtie. Skôr zhoršuje viaceré zdravotné riziká, najmä u starších ľudí a pacientov, ktorí už majú vážne ochorenie.“
MUDr. Miroslava Mamráková, primárka odd. dlhodobo chorých: „Z našej praxe vidíme, že ľudia častejšie odchádzajú v noci a nadránom, v priebehu roka je to výraznejšie na prelome zimy a jari – čo si všimli už naši predkovia príslovím „marec, poberaj sa, starec.“
Ako sa vyrovnávate so smrťou pacientov?
Mgr. Veronika Cvirová, vedúca sestra odd. dlhodobo chorých: „Smrť je niečo načo sa nedá zvyknúť, aj keď nemáte k pacientom citový vzťah. Každý sa môže naučiť pracovať so smrťou, ale to neznamená, že sa musí naučiť nič necítiť. Na každom človeku záleží, najväčšiu stopu však zanechajú pacienti, ktorí sú možno v rovnakom veku ako my sami, možno sú nezvyčajne láskaví, aj napriek svojej ťažkej chorobe, možno ak sa aj oni zaujímajú o nás. Aj my cítime smútok, bezmocnosť, hnev alebo pochybnosti. V mysli sa vraciame k poslednému rozhovoru a premýšľame, či sme mohli niečo urobiť inak.“
MUDr. Miroslava Mamráková, primárka odd. dlhodobo chorých: „Smrť pacientov musíme znášať profesionálne, nemôžeme sa tomu poddávať, lebo by sme nemohli vykonávať túto prácu, rýchlo by sme vyhoreli. Napriek tomu má každý z personálu nejakého pacienta, ktorého smrť ho zloží, je mu ľúto, že zomrel, vyroní aj nejakú tú slzičku.“
MUDr. Martina Džuppová, primárka odd. klinickej onkológie: „Smrť pacientov znášam stále ťažko. Počas obdobia ich liečby mám možnosť ich ľudsky spoznať, cesta, ktorou ich sprevádzam je mnohokrát dlhá, náročná a nie vždy končí vyliečením. Máme za sebou veľké množstvo úprimných rozhovorov, ťažkých rozhodnutí, vzostupov a pádov. Je naozaj ťažké úplne sa odosobniť, keď máte pred sebou človeka, ktorý túži bojovať, má strach z neznámeho. Sme na tejto ceste spolu, spolu kráčame až do posledných chvíľ.. ale toto je ľudskosť, nevzdať to, ani v najťažších chvíľach zomierania, vytrvať a darovať aj kúsok seba.“
